Zo života spoločnosti
Vždy usmiaty a pozitívne naladený riaditeľ, Rudolf Jagnešák
Proces transformácie a novéj éry akcionárov SOPHISTIC Po finance je už niekoľko mesiacov v plnom nasadení. Začiatkom tohto desaťročia sa totiž prvýkrát od svojho vzniku prerozdeľovali akcie spoločnosti medzi jej spolupracovníkov. Počet akcionárov sa zvýšil a dnes má spoločnosť piatich majiteľov. V súvislosti s touto udalosťou sme sa rozhodli priblížiť vám každého z nich, aby ste ich spoznali tak, ako ich (ne)poznáte. Dnes vám prinášame rozhovor s pokorným, ľudským, úprimným a vždy pozitívne naladeným regionálnym riaditeľom, Rudolfom Jagnešákom, ktorý nám zodpovedal niekoľko otázok:
Rudko, prezraď nám v úvode ako dlho pracuješ v tomto biznise a aké boli tvoje začiatky finančného sprostredkovateľa?
V tomto biznise som začal niekedy v osemnástich rokoch. Skončila mi detská vkladná knižka a ako mladý nádejný „investor“, študent strednej školy (už v súčasnosti zaniknutého odboru bankovníctvo), som začal silno uvažovať, čo teraz? Ako to vlastne funguje? Ako to všetko urobiť správne a niečo nepokašľať? Prečo ma to v škole nanaučili? Prečo to vlastne neviem? Išlo o sumu, v tej dobe možno aj dnešných 250 EUR, čo mi logicky dávalo nespočetne „veľa možností “. Môj záujem a hľadanie ma zaviedli k jednému človiečikovi, ktorý bol asi len pár dní po školení ako sa má robiť finančná analýza. Urobil ju tak fantasticky, že mi to hneď cvaklo a povedal som si: „toto beriem, toto chcem a budem robiť aj ja“. O takúto službu bude navždy záujem a zrejme to bude aj dobre platené. Ukázal mi časovú os života, čo ma čaká a čo neminie a kde sa dnes nachádzam. Ak chcem byť od cementu a malty celý život, mal by som byť murárom, ak chcem byť celý život od oleja, mal by som byť automechanikom. No a ak chcem mať dostatok zdrojov na realizáciu mojich plánov, snov a pomoc ostatným, mal by som sa venovať financiám. Moji rodičia ma aj nepriamo, možno aj nevedome povzbudzovali, že mám na viac a hoci som chcel byť pôvodne automechanikom, mal by som skúsiť mieriť vyššie. Ak nie, tak dopadnem ako oni alebo všetci ostatní, čo robia od svitu do mrku a na dôchodok odchádzajú už so zničeným zdravím. A tak bolo rozhodnuté.
My v SPF sme naozaj radi, že si sa rozhodol vykročiť po tejto ceste, istotne sú vďační aj tvoji spokojní klienti. Čo však na tvoje začiatky hovorilo okolie, rodina, keď si sa začal venovať finančnému biznisu?
Tak to bola celkom zábava. Myslím, že práve aj kvôli tomu, čo som študoval, to v ľuďoch z okolia vytváralo automatickú dôveru. Boli samozrejme aj neúspechy, pretože vek nepustí, no dalo sa to krásne vynahradiť vedomosťami, zručnosťami, úprimným a častokrát aj nezištným prístupom a pomocou. Často opakované rady a otázky od rodičov boli: Aby ťa tam neoklamali a nedobehli. Alebo či sa mi už darí, či už zarábam, koľko zarábam. Našťastie som ako správny pracovitý Oravák ostrieľaný z práce na poli, v lese, mal dosť veľa skúseností o aktivitách k svojmu výsledku. Vedel som, že ak raz začnem kopať toto pole, ktorého koniec ani nevidím, raz tam bude úroda. Pokiaľ to samozrejme nevzdám a pole bude celé obhospodarené. Kedy to bude je už len otázka techniky a počtu ľudí, s ktorými budem kopať.
Počas tvojho štúdia na strednej, ale aj vysokej škole, si sa určite stretol s mnohými finančnými pojmami a témami. Ako však býva zvykom, keď začíname niečo nové, prichádzajú aj určité obavy z nepoznaného. Je to už síce takmer 20 rokov, čo si sa začal venovať finančnému sprostredkovaniu, spomínaš si ale, či boli na začiatku tohto biznisu určité strachy alebo prekážky, s ktorými si musel bojovať?
Od kolegov asi najčastejšie počujem, že je to odmietnutie. Mne osobne až tak neprekážalo, mal som totiž pre to pochopenie. Iste, ak k tomu prišlo, netešilo ma to, ale bolo niečo silnejšie a dôležitejšie. Pamätám si pocit, a dodnes ho niekedy mávam, takej akoby prehnanej zodpovednosti, že ako dopadnú tí ľudia, klienti vo svojich životoch, so svojimi financiami, keď im „niet rady“. Výpočtami, porovnaním sme často zistili nevhodné, neefektívne ba až stratové riešenia, nastavenia produktov. Napriek tomu si nedali poradiť, neverili a trvali na svojom lebo „je to kamarát, je to rodina, keď sme to už začali nejak to vydržíme, bojíme sa zmeny,“ a pod. Tým, že som sa s nimi naďalej stretával a poznal ich situáciu, som už len čakal, kedy to príde. Kedy sa presvedčia na vlastnej koži a mne povedia – mal si pravdu. Možno až v 99% prípadoch sa to aj reálne potvrdzovalo. Tieto akoby vzorové príbehy som začal aj reálne používať na zlepšenie vnímania reality. No, ale v konečnom dôsledku, kto chce kam - pomôžme mu tam.
Čo bolo tvojou motiváciou v dobe, keď si začínal s poradenstvom a čo je pri práci fin. sprostredkovateľa tvojím hnacím motorom dnes?
Ako študenta na strednej a potom vysokej škole, ma až tak moc nič netlačilo a nehnalo vpred. Myslím tým extra záväzky kvôli ktorým človek už jednoducho len musí. Napríklad hypotéka, rodina, bývanie, lízing... okrem toho, že som to naozaj chcel robiť a naozaj mi to dávalo, a dodnes dáva, zmysel pre celú spoločnosť. Pre mňa je to istá forma sebarealizácie, spoločenského života. Ja som sa skrátka len rozhodol, že túto prácu robiť budem kým to bude možné. Bojovať so strachmi a prekonávať ich je teda úplne prirodzené. Hovorí sa, že asi 95% strachov je neopodstatnených, pretože opodstatnené sú len tie, kde naozaj ide o život.
Dnes je toho výrazne viac ako kedysi. Ak sa na to pozerám ako klient, v pracovnej oblasti je to najmä zodpovednosť za to, čo som už raz niekomu sľúbil, aby to naozaj fungovalo tak, ako má. Následne tu máme kolegov, ktorí sú do istej miery stále tak trošku závislí na vzájomnej spolupráci a podpore, aby mohli túto istú myšlienku šíriť ďalej. No a potom, ak sa pozrieme na súkromný život, tak sú to deti a vízia dôchodku, alebo koniec tej najaktívnejšej činnosti. Stav, kedy už nemusím pracovať, mám všetkého dostatok (žiadny extra luxus) a niekto prevezme moju zodpovednosť. Vtedy už budem robiť len to, čo ma baví od rána do večera. A keďže ma táto práca baví, tak v prípade potreby budem tiež stále nápomocný.
Jednoducho, keď si človek nájde povolanie, ktoré bude milovať, tak nebude dňa, kedy bude musieť pracovať. Ako ťa poznáme, a istotne nám dajú za pravdu aj tvoji kolegovia, toto je myšlienka, ktorá sa k tebe hodí. Môžeš sa s nami však podeliť o to, čo ti táto práca dáva, prípadne je niečo, čo aj berie?
Stručne povedané dáva mi priestor na dosahovanie a realizáciu snov, plánov, vízií, na ktoré bežný človek ani len nemôže pomyslieť. Berie mi čas, ktorý máme všetci nejak obmedzený ako aj pri každej inej práci. Akurát tu o tom rozhodujem ja a nie môj zamestnávateľ. Jednoznačne sa môžeme baviť o podstatne a výrazne vyššej efektivite a využití tohto času. Ak by som bol bežným zamestnancom, nebolo by možné, aby som bol tam, kde som teraz. Aj v prípade veľmi dobre plateného manažéra by to bolo ešte celkom vzdialené od súčasného stavu.
Je zrejmé, že to máš premyslené a ideš si za svojim cieľom. Súčasťou SOPHISTIC Pro finance si od roku 2014. Čo bolo dôvodom stať sa členom novej spoločnosti SPF?
Dôvodov bolo mnoho, a dodnes mám uložený dokument, kde som si v tom čase spísal a pomenoval vtedajší stav, keď som fungoval v konkurenčnej spoločnosti. Prečo som nespokojný, prečo to takto ďalej nemôže byť, prečo už naozaj nemôžem takto fungovať. Jednoducho spôsob práce, systém fungovania, odmeňovanie, obmedzenia v portfóliu, možno až zahmlievanie podstaty a pravdy nadobudlo smer, ktorý nebol mojím cieľom. Takže z vlaku, ktorý ide do iného cieľa (iným smerom) ako chcem ja, by bolo vhodné vystúpiť čo najskôr. Opýtať sa v cieľovej stanici, prečo som prišiel až sem, by bolo neskoro a dosť divné. To najpodstatnejšie je vedieť kam cestujete (poznať svoj cieľ) a čo chcete. Preto mnoho ľudí nevie včas vystúpiť a skrátka sa len tak vezie, aby nestáli. Smutné je, keď nevedia ani nastúpiť. Predstavte si, že nastúpite do autobusu a vodič sa vás pýta: „ kam to bude?“ A vy mu na to odpoviete: „to je jedno, hocikde. Hlavne, že sa veziem.“ Takže je vlastne úplne jedno kam dôjdete, aj tak nemáte smer a cieľovú stanicu.
Majiteľov, zakladateľov a vedenie SPF som v tej dobe vôbec nepoznal. Kvôli už popísaným dôvodom som si však s nimi dohodol stretnutie. Osobný kontakt, poznanie názorov, nastavenie a výsledný pocit vždy bol a bude pre mňa podstatný. Ak mám s niekým spolupracovať, toto sú pre mňa životne dôležité odpovede. Na stretnutí som dostával jednoznačné odpovede, čisté transparentné prostredie a férové pravidlá hry. V princípe to bolo riešenie akoby na mieru šité pre to, s čím som aj vnútorne v danom čase bojoval.
(Nástenka z Rudkovej kancelárie s vlastnosťami, ktoré ho podľa jeho kolegov vystihujú)
Súčasťou rodiny rodiny SPF si už skoro 7 rokov a dnes sa ti naskytla možnosť stať sa jedným z akcionárov spoločnosti. Čo ťa viedlo k tomuto kroku, že si sa napokon rozhodol akcie SOPHISTIC Pro finance kúpiť?
Má to veľa dôvodov, o ktorých by sa dalo dlho hovoriť.
Prvý, ktorý mi však napadol, bolo potvrdiť si svoju „krvnú skupinu“. Neviem si predstaviť vyššiu formu dôvery alebo motívu konania človeka, ako stať sa spoluvlastníkom firmy, kde sa v podstate ešte aj celý zisk rozdeľuje späť do siete jej spolupracovníkom a nie len akcionárom. Všetkým akcionárom totiž ide len 20% podľa počtu akcií.
Druhý, veľmi zaujímavý dôvod bol, že predajom nám/mne sa predávajúci stáva rentierom – kedysi dávno (alebo skôr nedávno) tiež takto investoval a kupoval akcie s určitým účelom. Dnes mu to prinieslo ovocie. A ak sa aj ja chcem stať takýmto rentierom, tak toto je možnosť. Kúpa akcií jednoducho zapadla do cieľa mojej cesty. Vo výsledku to pre mňa znamená len potvrdenie a utvrdenie si správnej voľby, a možno prikúpenie si ešte jedného lístka s rezerváciou navyše.
V piebehu niekoľkých rokov si sa vypracoval na pozíciu Regionálneho riaditeľa SPF a dnes máš vo svojom tíme mnoho úspešných ľudí. Ako oni vnímajú tento tvoj krok a čo si myslíš, že to prinesie nie len tvojmu tímu, ale celej firme?
Keďže sa to udialo a prevalilo, povedzme, že potichu a naraz, tak vznikali rôzne otázky a možno skoro až pochybnosti. Tá najzákladnejšia bola, že prečo? No a to, že Janči (bývalý akcionár) sa stal rentierom, pretože má dajme tomu už svoj vek a chce si užívať svoju rodinu, a život sa nezažíva denno denne. Vznikli tak dosť zaujímavé a veľmi plodné témy a debaty, napr.: „dokedy by vlastne človek mal pracovať a byť 100% pracovne aktívny? Nemal by predávať akcie a mal potiahnuť ešte 5 rokov, ešte 10 rokov, ešte 15 rokov? Keď sa mu obrazne poviem dva roky pred kocom života vyplatí kopec paňazí, načo mu budú? Čo je zmyslom podnikania?“ No a vo finále to malo krásne výsledky, kde si mnoho ľudí uvedomilo a potvrdilo, že by chceli tiež vo svojej 40-45-50-55-ke už mať dosť peňazí na dôstojný život bez práce do veku XY, aký si človek nastaví.
Zaujímavý však bol v konečnom dôsledku aj spätný ohlas, že keďže si tam ty a ja ti verím, tak nemám o tom žiadnu pochybnosť. Vnímajú to celkovo veľmi, veľmi pozitívne. Dokonca sme riešili situáciu, že by si tiež chceli kúpiť ďalšie alebo moje akcie, ak by dostali takú príležitosť. Takže je pekné a mám už teraz potencionálnych kupcov. Veľmi rád im ich predám, keď nastane čas môjho rentierstva. Hlavnú výhodu vidím v tom, že máme živý príklad toho ako sa dá odovzdať „žezlo“ nejakému nástupníkovi, ale nie z pokrvnej rodiny, ale aktívnemu človeku z vnútra firmy a teda členovi našej veľkej rodiny SPF. V dlhšom časovom horizonte sa z toho môže stať tradícia, a o to motivačnejšie to vlastne bude. Je to o to silnejšie, ak máte na porovnanie, či už politicky alebo rodinne (dedič) dosadených manažérov, majiteľov. Tým ide často len o peniaze, uznanie okolia bez zásluh a často tej práci ani nerozumeju, rozhodujú od stola bez reálnej praxe či skúseností.
Pre firmu je to istá prestíž a aj jedinečnosť na trhu. Ak dochádzalo v čase v podobných firmách k predaju, tak vlastníkom sa stáva niekto nie z vnútra, ale akoby mimo firmy. Prípadne to boli fúzie dvoch firiem s rôznou kultúrou a rôznym nastavením ľudí. Následkom takého predaja alebo spojenia sa všetko postupne začalo meniť a prispôsobovať novému plánu a zmyslu podnikania - maximalizovať zisk pre majiteľa. Podľa mňa je to opäť len posilnenie a dodanie istoty, stability firme a rovnako aj ľuďom. Firma naďalej ostáva pod kontrolou aktívnych ľudí z firmy, ktorých počet sa máličko zvýšil.
Ako dokáže podľa teba ovplyvniť fungovanie spoločnosti SOPHISTIC Pro finance fakt, že dnes má viacerých majiteľov, ktorí sú aktívnymi spolupracovníkmi priamo z vnútra firmy, a ktorí majú priamy vplyv na zvyšovaní zisku tejto spoločnosti?
Je to vždy len vec pohľadu a názoru. Každá minca má dve strany. 1 alebo aj 10 majiteľov má svoje výhody a nevýhody. Ide už len o to, aký uhol pohľadu si vyberiem. Vyšší počet ako 1-2 prinesie podľa mňa skôr výrazne viac podnetov a funčkných vylepšení pre celú spoločnosť. Iný kus práce urobia dve ruky/oči za 24 hodín denne, a iný kus práce 10 rúk/očí. Myslím to najmä z pohľadu vnímania fungovania a spätnej väzby zo siete, úprimnému záujmu akcionárov, aby veci fungovali správne. Kto by na tom mal mať väčší záujem o funkčnosť a efektivitu, ak nie vlastníci firmy? Podstatné je, že sa bavíme o vlastníkoch, ktorí sú aktívni a nápomocní v tímoch, náboroch, obchodoch a ďalšom smerovaní firmy.
Tento článok si istotne prečítajú aj kolegovia, ktorí by sa radi vydali po rovnakej ceste, akou smeruješ aj ty a stali sa takisto úspešným riaditeľom. Je niečo, čo by si im pri budovaní kariéry chcel odkázať?
Dôsledným dodržiavaním systému práce, používaním osvedčených postupov, materiálov, sa výsledky dosahujú oveľa efektívnejšie. Jednoducho stačí počúvať tých, ktorí už prešli kus cesty a poznajú jej nástrahy. Je to ako v navigácií. Definujete si kde ste, cieľ cesty, obiažnosť trasy, spoplatnené cesty, diaľnice a idete. Sem-tam si skontrolovať trasu, či som nezišiel z cesty a hotovo. Najväčší otáznik, ktorý dnes vnímam u nových ľudí je, že sami nevedia, čo vlastne chcú. Alebo chcú extrémne veľa, no nie sú pre to ochotní urobiť niečo navyše.
To s tebou súhlasíme, každý sen je inšpiráciou ísť dopredu, preto je dôležité určiť si svoj cieľ cesty a ísť si za ním. Ak si tieto riadky čítajú tí, ktorí sa zamýšľajú nad spoluprácou s tebou, a teda s SPF, prečo by sa tak mali rozhodnúť a čo by si chcel odovzdať novým členom tvojho tímu?
Rád im odovzdám v podstate všetko, čo viem, ak to potrebujú k tomu, aby sa pohli tam, kam chcú. Aby dosahovali vo svojom živote nejakú rovnováhu, pokoj a zároveň sa cítili užitočne. Zaručene to má každý, aj existujúci člen tímu, vo svojom živote inak. Myslím, že to krásne popísal v článku aj kolega - Oblastný riaditeľ, Alojz Kozoň – v japonskom prísloví IKIGAI.
A prečo by sa mali rozhodnúť so mnou spolupracovať? Toto by som skôr bral ako vec spoločného pohľadu na život, svet alebo vzájomnej optiky, kompatibility. Nemôžem a ani nechcem spolupracovať so všetkými alebo s každým. Každý máme v podstate jedinečnú typológiu osobnosti a ako sa hovorí „vrana k vrane sadá“. Do spolupráce nevolám každého, kto má tep. Najskôr sa snažím človeka spoznať, aký je, ako žije, jeho názory, správanie, a až potom, keď to povedzme „zaiskrí“, sa bavíme o možnosti spolupráce. Takto rovnako naladení ľudia v tíme potom tvoria takú skutočnú druhú rodinu. Často počúvam od kolegov, že sa tešia kedy pôjdu domov a rovnako aj kedy pôjdu opäť do práce. Myslím si, že toto sa asi nestáva často. Od klientov, ktorí bežne pracujú len preto, pretože musia, aby dostali peniaze, to vlastne ani nikdy nepočuť. Vtedy im často hovorím: „ak nebudete pracovať na svojom sne, zamestná vás niekto iný, aby ste pracovali na tom jeho.“ No a zábava začne, keď len doplním otázku: „ako ste na tom aktuálne vy?“
Ľudia v SPF pracujú na svojich snoch a je úžasné si ich plniť. Ako si však aj ty spomínal, každá minca ma dve strany. Aké nástrahy sú podľa teba spojené so spoluprácou s SPF?
Myslím, že to budú dve základné veci. Bude to zrejme rovnaké vždy a všade, nielen v SPF. Prvá, asi častá nástraha, je nastaviť si správny cieľ a potom k nemu prispôsobiť nevyhnutné aktivity. Tieto aktivity nemusia priniesť výsledok hneď, a práve tu ľudia často zlyhávajú a vzdávajú sa. Z malých aktivít a malej štatistiky sa príliš skoro urobí záver, že to nefunguje, alebo že to nie je možné. Ak z 10 pokusov 10 nevyjde sú to naozaj príliš malé čísla. Ak z 1.000 pokusov 1.000 nevyjde, vtedy je na mieste úvaha o tom, čo je potrebné zmeniť, vylepšiť, robiť inak, ale stále sa nevzdávať. Tieto aktivity vyžadujú ešte druhú podstatnú vec a tou je ich kontrola, dosledovanie, vyhodnotenie. Možno len 5% ľudí vie byť k sebe dostatočne kritických a zvládne tento boj sám so sebou. Zvyšok potrebuje externú pomoc, aby bol výsledok objektívny a naozaj smeroval k cieľu.
Druhá, podobná nástraha, je príliš skoré alebo predčasné uspokojenie sa s dosiahnutým výsledkom. V aktivitách, ktoré výsledok priniesli, nie je vhodné poľaviť ani pri prvom, ani po 30. úspechu. Neustálym vykonávaním ich stačí iba vylepšovať, zefektívňovať, zdieľať, až sa stanú prirodzenou súčasťou práce. Rozšíri sa tak zóna komfortu. Po dosiahnutom úspechu, výsledku a poľavení tak môže dôjsť zas k akože „neúspechu“. Príliš skorým poľavením dôjde k skorému neúspechu a sme zas na začiatku kolotoča – aktivity k dosiahnutiu úspechu. Všetko je tu len následok činnosti, nečinnosti a zákonu akcie - reakcie.
Po všetkých slovách, ktoré odzneli, by nás zaujímalo, čo by si povedal svojmu o 5 rokov mlašiemu ja?
Ako sa hovorí, „po vojne je každý generál“. Množstvo rozhodnutí som mohol zaručene urobiť inak, ale či by vo výsledku boli lepšie, je otázne. Pravdu povediac nie som o tom ani trošku presvedčený. Všetko je zrejme tak, ako má byť. Zmysel niektorých vecí a rozhodnutí nemusíme hneď vidieť. Aj keby sa dnes zdali byť nefér, nesprávne, ako chybné, časom sa to väčšinou ukáže ako správne. Koniec koncov, nemôžeme mať všetci všetko, na čo si len pomyslíme. Naša planéta aj zdroje na nej sú predsa tiež obmedzené. Tak či onak, v čase rozhodovania sa každý snaží vybrať si tú najlepšiu možnosť. Najhoršiu si zrejme nevyberie nikto nikdy dobrovoľne. Ak by som však vrátil 5 rokov späť, tak by som viac pracoval na maličkostiach ako je koncentrácia času a energie na jednu úlohu, delegovanie, efektívna a čo najskoršia finalizácia, kontrola priebehu (úloh, aktivít). Bolo by to asi na dlhé vysvetľovanie, písanie ako to presne myslím. Príliš veľa rozpracovaných a neukončených vecí, či už v práci alebo živote, triešti a v konečnom dôsledku uberá energiu a silu. Človek sa musí stále prepínať, preladzovať a to celkovo znižije výslednú efektivitu. Akúkoľvek úlohu alebo činnosť čo najskôr dostať do stavu „hotovo / vybavené“ dáva pozitívnu energiu a čas. Niekedy na to stačia maličkosti ako delegovať úlohy, dávať kontrolné termíny, vytvárať si nové návyky, kým sa nestanú automatickou súčasťou života, hľadať a žiadať pomoc, radu od tých, ktorí už rovnakú situáciu riešili, spolupracovať, kooperovať na väčších úlohách.
Z tohto odkazu by sme sa istotne mohli poučiť viacerí.
Ďakujeme za príjemný rozhovor plný prínosných rád a informacií.
Zaujali vás odpovede a vlastnosti nášho regionálneho riaditeľa, Rudolfa Jagnešáka a radi by ste boli členom jeho tímu? Neváhajte nás kontaktovať.
Ďalšie články s novými akcionármi, v ktorých sa dozviete akí sú, prečo sa aj oni rozhodli akcie získať, a čo to podľa nich firme a jej spolupracovníkom prinesie, sa môžete dočítať v odkazoch nižšie: